A tí psiská – ako by svokor dnes povedal, nemajú stále na ružiach ustlaté. Už desať rokov bývame vo Viničnom aj my. Asi to chcel osud, že sme sa z Bratislavy presťahovali práve sem. A asi to tak malo byť, že na tie psiská nedáme dopustiť.
Od malička sme mali doma psa, v Košiciach šeltičku Zoru. Po príchode do Viničného sa k nám prikmotrila vtedy dvojmesačná čistokrvná „švajncbošanka“ Bona. Schovala sa pod hŕbu dosiek a vyliezla až za mliekom a piškótami. Máme ju dodnes. Rok po Bone sme od kamarátky Katky zobrali Baka. Vtedy malé šteniatko, dnes je to prerastený päťdesiatkilový vlčiak, ktorému v žilách koluje aj vlčia a huskyovská krv. Našu svorku doplnil Brit, ktorý si dodnes myslí, že je šteňa.
Viete si predstaviť túto partičku v plnej zbroji na vodítkach počas mojej prípravy na majstrovstvá sveta? Robili mi spoločnosť pri behu, chôdzi, pokluse, regenerácii priamo v prírode a diktovali tempo. Nemusela som sa báť, že by sa stalo niečo mne. Ale tŕpla som, aby sa niečo nestalo im. Preto tie vodítka, obojky, náhubky. Ak by mi ušli do blízkeho lesa a nedajbože stretli horlivého poľovníka, ktorých máme na Slovensku neúrekom, je po nich. Zastrelí ich bez milosti, lebo mu „zabrúsili“ do JEHO revíru. On ako správny poľovník musí ochraňovať lesnú zver, ale zároveň je „povinný“ kántriť škodnú, t.j. všetko ostatné živé. Čiže psov aj s identifikačnou známkou, mačky tiež. Lov poľovnej zveri je daný predpismi, obmedzeniami, časovým horizontom. Ale lov na psa? Tu sa medze nekladú. Záblesk v očiach, konečne si vystrelí! Beztrestne, z plezíru.
Ako ináč pozerať na poľovníka, ktorý bez váhania zastrelí špeciálne vycvičenú fenku nemeckého vlčiaka Lilicu, ktorá bola súčasťou projektu Návrat rysov? A to sa stalo na prechádzke s majiteľom a rysím mláďaťom. Našťastie, znovu je v parlamente zákon, ktorý reguluje streľbu bez logiky. Pevne verím, že neskončí pod stolom, aj keď ho nestihnú prerokovať do volieb.
Ale späť k našim trom psom. Chcela som im pripraviť výlet, lebo v sobotu v Bratislave pokračovala gorila. Psia gorila, pochod majiteľov našich štvornohých miláčikov za ich práva. Hovorím si, že aj my z dediny sa pripojíme k mestským rebelom. Malo to však háčik, našu partičku sme nemohli dostať do auta a ktovie, ako by to zvládli. Hlavne, či by sme ich zvládli my. A tak sme podporili všetkých psíčkarov aspoň na diaľku. Symbolicky. Naša partička si pri tejto príležitosti odštekala pravidelnú ódu na radosť podľa tónov vysielania miestneho rozhlasu. No a večer dostala maškrtu – keksy, ktoré aj strýco Marcin rád spomínal.